„Zasľúbený“ Zion

Územie dnešného národného parku pred takmer dvesto rokmi osídlili Mormóni. Nazvali ho Sionom.

Národný park Zion leží v juhozápadnom Utahu a patrí medzi jeden z najkrajších a najnavštevovanejších parkov USA. Jeho dominantou je kaňon dlhý 24 kilometrov a hlboký 900 metrov, ktorý do červenkastého pieskovca pred miliónmi rokov vyhĺbila dnes nenápadne  a pokojne plynúca Panenská rieka. Pôvodní obyvatelia Zionu boli súčasťou veľkej a komplexnej kultúry tzv. Južných Paiutov, ktorí obývali Coloradsku plošinu. V oblasti dnešného národného parku žili viac menej nerušene až do roku 1847, kedy sa do oblasti začali vo veľkom presúvať Mormóni, príslušníci Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, poľnohospodári z oblasti Salt Lake. Podmienky na pestovanie tu boli relatívne ťažké, novousadlíci sa však nevzdávali a pokračovali v kultivácii divej prírody. Hoci boli vzťahy Mormónov a Južných Paiutov pomerne pokojné, pôvodní obyvatelia územia nakoniec na príchod nových susedov tvrdo doplatili – postupne strácali možnosť loviť zver a zbierať divé rastliny, nedokázali čeliť ani novým a dovtedy nepoznaným chorobám. Mnoho z nich zomrelo, tí, ktorí prežili, sa nakoniec presunuli ešte viac na juh.

Do histórie národného parku sa teda Mormóni zapísali nezmazateľne, medzi všetkými v nej však svieti najmä jedno meno –  Isaac Behunin. Ten sa usídlil v samotnom dne kaňonu, kde ho „domorodci“ príliš nerušili. Južní Paiutovia totiž verili, že v ňom sídlia duše mŕtvych predkov, mali ho preto v úcte a čiastočne sa mu vyhýbali. Isaac tu pestoval kukuricu, tabak a ovocné stromy a práve jemu sa pripisuje autorstvo dnešného názvu parku – územie sa preňho totiž stalo posvätným miestom, zasľúbeným biblickým Sionom (angl. Zion). V roku 1909 prezident Wiliam Howard Taft vyhlásil územie za „národný monument“, zem Južných Paiutov a zoficiálnil meno, ktorým ho nazývali : Mukuntuweap – Priamy kaňon. Mormóni vo veľkom protestovali, územie totiž považovali za svoje. O desať rokov neskôr Woodrow Wilson podpísal rozhodnutie Kongresu a z národného monumentu Mukuntuweap sa stal národný park Zion. Prvý, ktorým sa mohol štát Utah popýšiť.

Budovanie Zionu

V tridsiatych rokoch vypukla v USA Veľká hospodárska kríza – krajina zápasila s obrovskou nezamestnanosťou, masy ľudí prežívali doslova zo dňa na deň. Prezident Franklin Roosevelt prišiel s plánom, ako situáciu aspoň čiastočne vyriešiť. Len na území národného parku Zion vláda zriadila tri civilné pracovné tábory, do ktorých boli prijímaní muži vo veku od osemnásť do dvadsaťpäť rokov. Za jedlo, oblečenie, strechu nad hlavou a tridsať dolárov na mesiac tu celých deväť rokov pomáhali stavať cesty, chodníky, protipovodňové zariadenia, či kempy.  Vzdelanie si mohli doplniť v nočnej škole, kde vyučovali strážcovia prírody – mnoho mladých mužov nakoniec nasledovalo ich kroky a pri práci zostalo. Dokončená bola aj 25 kilometrov dlhá cesta Zion – Mt. Carmel, ktorá sa šplhá serpentínami do výšky a okrem iného vedie aj útrobami pieskovcových skál parku.  Mala zjednodušiť prístup do Bryce Canyonu, národného monumentu Cedar Breaks, prepojiť ich s Grand Canyonom a prispieť tak k naštartovaniu amerického cestovného ruchu.  Podarilo sa.

Zion sa stal obľúbenou turistickou destináciou a už v polovici 70 – tych rokov 20. storočia tu bolo možné vídať kolóny áut, stojacich v zápche. Situácii nepomohol ani fakt, že park leží len zhruba dve hodiny jazdy od turistami preplneného Las Vegas, americkej metropoly zábavy a hazardu. Postupom času sa situácia stala neudržateľnou a Správa NP musela v roku 2000 pristúpiť k radikálnemu riešeniu.  Počas turistickej sezóny, teda od začiatku apríla do konca septembra, majú autá vjazd do parku prísne zakázaný – pre návštevníkov je pripravená kyvadlová doprava, ktorou sa pohodlne dostanú do všetkých jeho kútov. Len pre zaujímavosť – v roku 2016 Zion navštívilo 4,3 milióna ľudí, o 60 percent viac ako v roku 2006. A počty návštevníkov stále rastú…

Majestátny

Zaujímavá je aj samotná cesta vedúca do národného parku Zion. Človeku pri pohľade na rozľahlé a nehostinné skalnaté územie napadne otázka, ako v ňom svojho času asi vyzeral život domorodých obyvateľov a akú námahu dalo budovanie cesty, ktorá v niektorých úsekoch doslova pretína skalné masívy. Životodarnou silou je už spomínaná Panenská rieka tečúca pozdĺž – v jej blízkosti sa darí bujnej zeleni, ostro kontrastujúcej s okolitými a mimoriadne pôsobivými oranžovo – červenými skalami pieskovca Navajo. Preteká aj cez hlavný, dvadsaťštyri kilometrov dlhý kaňon národného parku Zion – naberá na sile najmä v jarných mesiacoch,kedy sa vo vysokých polohách roztápa sneh, či počas silných letných prívalových dažďov.

Tie začiatkom júla minulého roku spôsobili najväčšiu záplavu od roku 2011. Skaly zavalili a zničili niektoré turistické cesty, Panenská rieka niekoľkonásobne zväčšila svoj prietok a zmenila sa na dravú. V blate uviazli desiatky áut a Zion sa stal na krátku dobu pre návštevníkov nedostupný. Práve sila rieky, schopnej unášať až milión ton sedimentov ročne je však silou, ktorá oddávna „brúsila“ a formovala kaňon spolu s vetrom a masívnymi prívalovými dažďami, spôsobujúcimi prirodzenú eróziu. Jej nemými svedkami sú majestátne skalné steny a zaujímavo tvarované skalné plastiky z navajského pieskovca, ktoré patria k najvyšším na svete – dvíhajú sa až do výšky 1200 metrov nad hladinu rieky. Mnohé z nich nesú biblické mená – Traja Patriarchovia: Abrahám, Izák a Jákob,  Veľký Biely Trón, či Anjelské pristátie. Skalné útvary takto pomenoval metodistický kňaz Frederick Vining Fisher, ktorý park navštívil v roku 1916.

Tajuplný chrám

Zion nie je unikátny len kvôli svojej dychberúcej kráse a farebnosti, ale aj kvôli polohe. Rozprestiera sa totiž na rozhraní troch geologických oblastí – Coloradskej plošiny, Veľkej kotliny a Mohavskej púšte. Na ploche 593 km² tvorenej lesmi, skalami, púšťou i riekami žije približne tristo druhov vtákov, medzi inými i vzácny kondor kalifornský. Na svete ich zostalo už len zhruba štyristo – sedemdesiat z nich plachtí práve nad Arizonou a Utahom. V Zione má domov približne osemdesiat druhov cicavcov, napríklad jelene, srny, líšky, kojoty, rysy a americké pumy, darí sa tu aj desiatkam druhov plazov. Bohatá je i flóra so zhruba tisíckou rastlinných druhov. Na území parku rastú vŕby, jasene, jelše, americké topole, jedľovce či borovice, vo vyšších polohách sa objavujú kvitnúce divoké kvety i kaktusy.  Zion je známy aj výskytom tzv. visiacich záhrad – tvoria ich závesy rastlín, ktoré sa na jar doslova ˏvylievajú´ spomedzi vlhkých skál.

NP Zion ponúka širokú paletu možností – nenáročné kratšie prechádzky, celodenné túry spojené so šplhaním sa do oblakov (Angels Landing, Observation Point)  či treky vedúce hlbšie do jeho ˏútrob´ (The Subway, The Narrows). Zaujímavým a magickým miestom je posledná zastávka kyvadlového autobusu na  vyhliadkovej jazde – Temple of Sinawawa. Po západe slnka sa kolmá stena prírodného amfiteátra vysoká 910 metrov, uzatvárajúca kaňon do poloblúka, sfarbí do tmavočervena. Tajuplná a silná energia miesta budí bázeň, človek odrazu pochopí, že stojí pred oltárom akéhosi zvláštneho chrámu. Niečo podobné zrejme pred viac ako stopäťdesiatimi rokmi cítil aj Mormon Isaac Behunin, osadník – pionier, ktorému sa pripisuje prehlásenie o tom, že Boha možno uctievať medzi skalnými katedrálami rovnako, ako v ktoromkoľvek človekom postavenom chráme. Napríklad aj tu, na mieste, ktoré svojho času nazval Zionom…

Lucia Žatková